História školy

Štátna meštianska škola chlapčenská v Lučenci bola založená 1. januára 1920 . Sídlila v budove štátnej ľudovej školy. Prvý riaditeľom bol Jaroslav Šámal.

Terajšia budova školy bola slávnostne otvorená v nedeľu 7. októbra 1928. Škola bola odovzdaná pri príležitosti 10. výročia vzniku ČSR ako Štátna jubilejná škola.

Svojmu účelu bola školská budova odovzdaná verejnou slávnosťou pod záštitou predstavenstva mesta Lučenec, p. starostu Belanského, za referát MŠ a NO bol prítomný školský radca zemský školský inšpektor p. Július Ballo. Riaditeľom školy v školskom roku 1928/29 bol Václav Hodek. Zapísaných bolo 255 žiakov, vyučovalo 8 učiteľov.

November 1938 Okupácia Lučenca

Jedným z najsmutnejších dní v histórii Slovákov žijúcich v Lučenci a blízkom okolí bol 10. november 1938. Tento deň československá armáda na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 odovzdala mesto Lučenec Maďarom. Bývalá Štátna meštianska škola chlapčenská prestala 10.11.1938 de jure i de facto existovať. Učiteľstvo opustilo mesto. Školská budova ostala neporušená, v najlepšom poriadku. Školské zariadenie ostalo všetko na mieste.

Po celých šesť rokov okupácie Lučenca žili slovenskí obyvatelia vo viere v spravodlivé prinavrátenie odstúpených území..

Rok 1944-1946 _ Rok 1944 - Škola nemocnicou

V škole bola za vojny umiestnená vojenská nemocnica. Budova školy bola 20. decembra 1944 zasiahnutá leteckou bombou. Telocvičňa i s bytom riaditeľa boli úplne zničené.

Rok 1945/46 - Renovácia školy

Dňa 12. apríla 1945 štátnu meštiansku školu chlapčenskú v Lučenci prevzal riaditeľ Ján Bračok. Budova bola v neobývateľnom stave. Práce na renovácii trvali od jesene 1945 do jesene 1946. Vyučovať sa začalo 1. októbra 1945.

Nový školský zákon -1953/54 II. osemročná stredná škola

V zmysle nového školského zákona sa v školskom roku 1953/54 mení stredná chlapčenská škola na II. osemročnú strednú školu. V decembri 1960 bol schválený nový školský zákon, podľa ktorého bola zavedená povinná deväťročná školská dochádzka. V školskom roku 1972/73 je vyučovanie dvojsmenné. Škola má 23 tried, 651 žiakov.

1. septembra 1960 sa otvorila 6.A trieda – prvá trieda s rozšíreným vyučovaním nemeckého jazyka.

Rok 1976 - Povinná desaťročná školská dochádzka s osemročnou ZŠ

V roku 1976 bol vyhlásený program povinnej desaťročnej školskej dochádzky s osemročnou základnou školou.

Od roku 1998 je znovuobnovená 9-ročná povinná dochádzka na základných školách.

Rok 1983/84 Škola s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov

V školskom roku 1983/84 prechádza naša škola postupne z jazykovej školy na školu s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov. Prvou takou triedou bola 5.A, triedna učiteľka Henrietta Géciová. Výber žiakov sa robil na základe prijímacích skúšok z matematiky a slovenského jazyka.

V dôsledku politických zmien v našom štáte v novembri 1989 a po zrušení vedúceho postavenia KSČ sa na školách, ako aj v iných inštitúciách prejavovala dôvera alebo nedôvera riaditeľovi a zástupcovi školy. Riaditeľovi školy p. Michalovi Faťarovi a zástupkyni p. Márii Dobrockej väčšina učiteľov prejavila dôveru a Školská správa v Lučenci ich funkcie potvrdila dekrétom. Zmeny nastali v kádrovom obsadení školy.

Rok 1994/95 Škola podporujúca zdravie

V školskom roku 1994/95 získala naša škola za realizáciu prvej fázy projektu „Škola podporujúca zdravie“ dňa 1. januára 1997 certifikát a bola prijatá do národnej siete.

Zo školských kroník

Prvá kronika tunajšej školy „Pamätnica štátnej meštianskej školy chlapčenskej a ľudovej školy v Lučenci“ bola založená v roku 1922. Druhú svetovú vojnu aj oslobodenie Lučenca prežila v ruinách, so zničenou strechou. Písal ju od 1. januára 1920 prvý správca meštianskej školy chlapčenskej v Lučenci Jaroslav Šámal a od 1. septembra 1922 správca školy Václav Hodek až do konca školského roku 1937/38. V súčasnosti je uložená v Štátnom archíve.

Z „Pamätnice“ vyberáme:

„Dňa 1. januára 1922 bola táto kronika otvorená. Události do septembra 1919 boly zapísané väčšinou na základe zpráv učiteľa Gabriela Cincíka, ktorý čerpal ich z veľkej čiastky od ostatného maď. správcu štátnej školy Alex. Habora. Zprávy po 1. sept. 1919 do príchodu pisateľa týchto riadkov boly vyňaté zo zápisníc mesačných porád a z úradných dokladov.“

Jaroslav Šámal

„Štátna ľudová škola bola v Lučenci otvorená roku 1870 a umiestnená priechodne v budove učiteľského ústavu a to až do roku 1884, kedy sa musela vysťahovať do najatých miestností. Bola sriadená tým cieľom, aby prispela k pomaďaršteniu Lučenca, čo žiaľ veľmi dobre plnila až do prevratu. R. 1898 vystavalo mesto Lučenec pre štátnu ľudovú školu budovu s 5 triedami. Vyučovacou rečou stále len maďarčina.“

„Školský rok 1918/19 bol už v polovici mája zakľúčený a tým končila aj maďarská škola. Pretože Slováci nemali v tej dobe ani jednej školy, aj cirkevné slúžily maďarskému národu bola vyučovacia reč št. ľudovej školy premenená z maďarskej na slovenskú. Učitelia tejto neznali vôbec slovensky, preto boli prepustení.“

„Začiatok mešt. školy bol veľmi ťažký. Nemala vlastných miestností, ani pomôcok, ale ani učiteľov. Dňa 1. októbra nastúpil správca školy, ale bol pre obe triedy sám až do 20. októbra 1920. Vyučoval oba ročníky spoločne.“

Rok 1922: „Do 400 žiakov naplňuje túto malú školskú budovu každý deň od rána do večera. V piatich školských sieňach striedave sa vyučujú 4 triedy školy ľudovej a 4 triedy šk. meštianskej. A kto vezme teraz na seba ten hriech, že pre 4 triedy ľudovej školy sú doteraz vymenované iba 3 učiteľky.“

„Školský rok 1922-23 priblížil nás opäť o malý kúsok k uskutočneniu nášho ideálu: k stavbe novej školskej budovy pre chlapčenskú našu meštianku.“

Školský rok 1928/1929

7. októbra 1928 slávnostne odovzdal školský inšpektor D. Bodický kľúče od novej budovy školy riaditeľovi školy Václavovi Hodekovi.

Školský rok 1953/54

V tomto období na škole účinkoval spevácky zbor pod vedením Ladislava Benceho. Neskôr pracoval pod vedením Jána Števčoka a Jozefa Majora. Zbor na speváckych súťažiach získaval popredné miesto.

Školský rok 1966/67

Škola má 11 učební, 15 tried. Škola priestorovo nevyhovuje. Dňa 9. júna 1969 sa začalo s prístavbou školskej budovy. Prístavba novej budovy bola odovzdaná 1. júna 1972.

Školský rok 1986/87

Učebňa výpočtovej techniky. Prvý počítač PMD-1 sme dostali z OŠ v Lučenci v roku 1986. Druhé PMD-ečko sme získali v nasledujúcom roku. Využívali sa len v krúžkovej činnosti. Žiaci sa učili základom programovania v jazyku BASIC a ŽOFKA. Internet v škole bol pre žiakov, pedagogických pracovníkov, ale aj širokú verejnosť sprevádzkovaný 20. januára 2003.

Školský rok 1996/97

Uskutočnila sa plynofikácia kotolní našej školy. Plynofikáciu kotolne a úpravu podkrovných priestorov školy vykonala firma Jaroslav Preták VOPOS – TERM, Olbrachta 1, Lučenec od 19. 8. 1996 do 30. 12. 1996.

Školský rok 1999/2000

V roku 1999 sa uskutočnila III. medzinárodná výstav REGION KONTRAKT ´99. Na tejto výstave sa prezentovala naša škola svojimi výsledkami a úspechmi.

Dňa 26. júna 2000 sa zamestnanci našej školy stretli s ministrom školstva Milanom Ftáčnikom, ktorý našu školu navštívil v rámci svojej pracovnej cesty v okrese Lučenec.

PRÁVNA SUBJEKTIVITA

Jedným z konkrétnych krokov plnenia požiadavky humanizácie, demokratizácie a decentralizácie školstva je vznik škôl s právnou subjektivitou. Legislatívne ich vznik naplňuje Zákona č. 29/1984 Zb. v znení zmien a doplnkov zákona č. 171/1990 Zb. a zákona č. 522/1990 Zb., ktorý v § č. 1 uvádza: „Základné školy, učilištia, stredné školy sú súčasťou československej výchovno-vzdelávacej sústavy, v právnych vzťahoch vystupujú vo svojom mene a majú zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov, pokiaľ nie je uvedené inak.“

Vzhľadom na zložitosti, ktoré s priznaním právnej subjektivity vznikajú, nebolo možné, aby rozhodnutie bolo realizované celoplošne a v termíne nadobudnutia účinnosti zákona č. 171/1990 Zb. Preto je v prechodných ustanoveniach (§ 63) táto zmena upravená tak, že § 1 nadobúda účinnosť a upraví postavenie základných škôl /ako právnych subjektov/ postupne, najneskôr do 31. decembra 1997. Naša škola požiadala podľa Zákona MŠ SR č. 6/1998 Zb. o priznanie právnej subjektivity od 1. 1. 2000. Škola sa stala rozpočtovou organizáciou od tohto dátumu a bola jej udelená zriaďovacia listina.

Školský rok 2000/2001

MALÚ MEDAILU SVÄTÉHO GORAZDA udelilo MŠ SR za celoživotnú svedomitú pedagogickú prácu a výsledky vo výchovno-vzdelávacom procese p. Viere Hanovej.

Školský rok 2003/2004

V tomto školskom roku získala škola v projekte INFOVEK 2004 sumu v hodnote Sk 100.000,-- a na zlepšenie svojich priestorových podmienok bývalú MŠ Dekréta Matejovie, ktorá v minulosti patrila našej škole.

Školský rok 2004/2005

Škola podala projekt INFOVEK 2005 a získala na jeho realizáciu sumu Sk 100.000,--

Školský rok 2005/2006

V tomto školskom roku bolo podaných 10 projektov, úspešnými boli tieto projekty v sume Sk 280.000,--:

Digitálni Štúrovci – Sk 200.000,--

Otvorená škola, oblasť športu – Sk 50.000,--

Školy pre budúcnosť – Sk 30.000,--

Škola bola úspešná v projekte INFOVEKU Otvorená škola 2005. Tento projekt umožňoval vzdelávanie širokej verejnosti v oblasti IKT.

Školský rok 2006/2007

Škola podala 6 projektov, ale neprešiel žiaden.

V tomto roku bola slávnostne prestrihnutá páska umelého trávnika.

Našu školu navštívilo niekoľko osobností kultúrneho a politického života. Bola to návšteva ministra školstva SR Jána Mikolaja, beseda s analytikom Výskumného centra SFPA Bratislava Ivom Samsonom, beseda s Petrom Zajacom, publicistom literárnym vedcom, detskou spisovateľkou Gabrielou Futovou. Školu navštívila J.E. Maja Lovrenčič Svetek, mimoriadna a splnomocnená veľvyslankyňa Slovinskej republiky v SR.

Školský rok 2007/2008

V roku 2007 sme podali 5 projektov a v roku 2008 3 projekty. Úspešným sa stal 1 projekt v rámci Otvorenej školy v sume Sk 50.000,--. V areáli školy na ulici Dekréta Matejovie boli na základe pomoci rodičov vybudované ihriská a basketbalové koše. Škola začala s výstavbou štadióna v areáli školy za pavilónom A.

Spomienky bývalých pedagógov

Edita Jeloková

Ako vznikal prvý zborník

V tomto roku si pripomíname 80. výročie otvorenia budovy terajšej Základnej školy na Haličskej ceste č. 8 v Lučenci, bývalej Štátnej meštianskej školy chlapčenskej v Lučenci.

Kedže som na nej učila pár rokov (september 1971 – jún 2000) a podieľala som sa aj na príprave jej prvého zborníka, spomeniem ako vznikal.

V školskom roku 1998/99 naša škola oslávila 70. výročie založenia. Bolo to významné výročie školy, ktorá prešla rôznymi zmenami, preto vedenie školy s pedagogickým zborom sa rozhodlo pri tejto príležitosti vydať prvý zborník školy.

Práca na príprave zborníka sa začala asi rok pred výročím štúdiom najstaršej kroniky školy „Pamätnica Štátnej meštianskej chlapčenskej a ľudovej školy v Lučenci z roku 1922“, ktorá sa nachádza v Štátnom okresnom archíve v Lučenci. Ďalšie 3 školské kroniky boli v škole. Zháňali sme fotografie od kolegýň a kolegov, pozdravy pre jubilantku, zostavovali zoznamy učiteľov, študovali záznamy vedenia školy, vypisovali zaujímavé udalosti zo života školy, žiaci tvorili básne... Práca na zostavovaní zborníka bola pomerne náročná, ale veľmi zaujímavá.

Teší ma, že prvý zborník, ktorý bol čiernobiely pri 70. výročí založenia školy našiel svojho farebného pokračovateľa pri 75. výročí a bude mať ďalšieho pri 80. výročí.

Našej 80-ročnej jubilantke do budúcnosti prajem veľa ďalších úspešných rokov, tvorivých žiakov a učiteľov zanietených pre prácu.

Edita Jeloková, bývalá učiteľka

Henrietta Géciová

„Nezabudni na svoju mladosť, ktorá je neopakovateľná, na priateľov, ktorí ťa mali radi a ktorých si ty mal rád.“

Bolo to dávno, v minulom storočí, keď som prvýkrát prekročila bránu tejto školy, najkrajšej školy v Lučenci ako žiačka, neskôr ako učiteľka. Z mojich bývalých učiteľov sa zrazu stali kolegovia. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla, ale naozaj nie dlho, pretože ma prijali medzi seba, ochotne poskytli radu aj pomoc.

Počas môjho pôsobenia v pedagogickom zbore sa na škole udialo veľa pozitívneho, najmä vďaka ochote kolektívu posúvať latku vyššie. Za dôležitý medzník v živote školy považujem otvorenie triedy s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov, z ktorých naši žiaci každoročne úspešne reprezentovali a získavali popredné umiestnenia v MO, FO a CHO. Počet žiakov narastal, budovali sa nové triedy, hľadali sponzori...

Hovorí sa, že nie je dôležité miesto, na ktorom práve stojíme, ale smer, ktorým ideme. Že smer, ktorý si škola zvolila je správny, svedčia mnohé úspechy a projekty, do ktorých sú žiaci zapojení. Je všeobecne známe, že aj prostredie vychováva. V tejto oblasti tu nastali obrovské zmeny k lepšiemu oproti minulosti. Všetky tieto úspechy a zmeny by určite nebolo možné dosiahnuť bez zodpovednej práce pedagogických zamestnancov a vedenia školy, bez ochoty pracovať aj vo svojom voľnom čase pre dobré meno školy, úspechy svojich žiakov a spokojnosť rodičov.

Prajem Vám, aby táto škola v duchu svojich tradícií kráčala k ďalším úspechom, aby učitelia boli hrdí na svojich žiakov a žiaci a ich rodičia na svoju školu.

Milí kolegovia! Pri príležitosti 80. výročia školy Vám želám, aby ste mali vždy dosť síl a energie pri zvyšovaní úrovne vzdelávania, aby ste nemali núdzu o šikovných a cieľavedomých žiakov, aby každý z Vás bol pevným ohnivkom reťaze, ktorá školu posúva dopredu.

Henrietta Géciová, bývala žiačka, učiteľka a zástupkyňa školy

Jaromíra Hanesová

Moje spomienky

V živej pamäti mám začiatok školského roka 1968-69, kedy som bola preložená zo VI. ZDŠ v Lučenci. Zažila som obdobie, keď sa kúrilo v kachliach a peciach. Vyučovalo sa aj v suteréne. Teplo nám bolo v srdciach, pretože s každou radosťou z osobného i pracovného úspechu sme sa podelili v zborovni, kde bol vynikajúci kolektív. Situácia s priestormi sa zlepšila, keď na školskom dvore postavili novú budovu. Do novej budovy boli presťahované triedy II. stupňa.

Kolektív sa čiastočne rozdelil. Spolupráca učiteľov a vychovávateľov bola ale dobrá. Mala som na starosti žiacku knižnicu. Veľa som sa radila s kolegyňou Vierkou Hanovou. Všetci sme si pomáhali s učebnými pomôckami. Veľmi dobrá spolupráca bola s telocvikármi cez spartakiády s p. uč. Markovou a Drábikom. V neposlednom rade ma veľmi potešili vyučujúci z II. stupňa, keď nám pomáhali spolu so žiakmi vyrábať pomôcky pre žiakov /ktorých bolo veľmi veľa/ pri nástupe vyučovania novej koncepcie.

Keď si spomínam, aká bola naša škola, myslím si, že dala žiakom to, čo bolo v srdciach a silách učiteľov a vychovávateľov. Dala im vedomosti, zručnosti, základy morálky, úcty k človeku, vzťah k prírode, k telesnej kultúre a umeniu v tých nespočetných hodinách v krúžkoch, exkurziách, výletoch, súťažiach, spoločenských aktivitách. Som hrdá na to, že som vo svojom pôsobení stretla veľa osobností, ktoré nechali hlbokú stopu v srdciach. Som hrdá aj na to, že žiaci na nás nezabúdajú, posielajú pozdravy zo stužkovej, promócie, svadby, pozdravia, prihovoria sa nám. Nielen žiaci, ale aj s úctou ich rodičia. Úžasný pocit je na nezaplatenie, lebo učiteľ nikdy nebude milionárom, ale v spomienkach zanechá stopu, ktorú nikto nezmaže.

Som nesmierne šťastná, keď počujem, že naša škola ZŠ na Haličskej ceste 8, vynakladá aj teraz všetko úsilie na to, aby sa odzrkadlilo na výsledkoch, ktoré škola dosahuje v každom smere.

Všetkým učiteľom a celému riaditeľstvu prajem veľa zdravia, trpezlivosti, tvorivých myšlienok. Zároveň im prajem, aby za ich prácu boli lepšie ocenení po morálnej a materiálnej stránke.

Prajem našej škole čo najviac múdrych a dobrých žiakov, chápajúcich rodičov, želám jej veľa úspechov, radostí z prežitého dňa, aby sa v nej všetci dobre cítili.

Jaromíra Hanesová, bývalá učiteľka

Júlia Stančíková

Jubileum, slávnostné vybočenie z rytmu všedných dní, chvíľkové pozastavenie, patričná oslava. Tak spomínajme! Oprášme zážitky z minulosti!

Hoci som i ja do tejto dlhodobej osemdesiatročnej pochodne vstúpila len dvoma desiatkami rokov, predsa mám mnoho zážitkov, skúseností, dojmov a takmer živých obrazov pred očami z rôznych pracovných činností, súvisiacich s vyučovaním a so životom školy. Nech ich triedim akýmkoľvek spôsobom, prevahu získavajú len tie krajšie, príjemnejšie, i keď pedagogická činnosť nie je len stretávanie sa s prekrásnou a bezstarostnou mladosťou. Občas bolo potrebné riešiť aj problémy míňajúce sa školských požiadaviek.

Táto škola nebola mojím prvým učiteľským pôsobiskom. Na vlastnú žiadosť (pre zmenu bydliska) som bola do nej preložená zo ZDŠ v Podkriváni. Odchádzalo sa mi veľmi ťažko. Opúšťala som prostredie, v ktorom som sa dobre cítila. Zmena pracovného prostredia sa udiala a príjemné dojmy minulosti museli ustupovať do úzadia. Aktuálna bola prítomnosť a zžívanie sa s novým prostredím, s odlišnými podmienkami. Organizácia nového školského roku bola vhodnou príležitosťou. Zapracovanie sa do nového prostredia, do väčšieho pedagogického kolektívu, spoznávanie žiakov, ktorí prichádzali z rodín zo zložitejších sociálnych štruktúr ako tomu bolo na predchádzajúcom pracovisku.

Aj po určitom časovom odstupe mám dojem, že bez väčších ťažkostí sa mi podarilo nájsť primerané miesto v učiteľskom kolektíve. Vytvoriť si účinný vzťah so žiakmi a ich rodičmi. Veľmi si cením skutočnosť, že som sa mohla zaradiť do kolektívu, ktorý vytváral priaznivé podmienky pre tvorivú činnosť. Za osobné šťastie považujem, že som mohla byť účastníčkou tvorivého kolektívu usmerňovaného výborným vedením školy, ktoré vždy vytváralo dobré pracovné podmienky a príjemnú pracovnú klímu. To bola výzva k maximálnej zodpovednosti na dôsledné plnenie mojich učiteľských povinností.

Nie je v mojich silách a schopnostiach písomne vyjadriť nával príjemných myšlienok, ktoré moje citové pochody pri tejto príležitosti zaplavili. I keď je môj podiel na tvorivom vzdelávacom diele veľkého množstva ľudí, ktorí bránami tejto školy za 80 rokov prešli bol len maličký, veľkú úctu prechovávam ku všetkým bývalým kolegom a riadiacim pracovníkom tejto školy, ktorí boli (a aj teraz sú) veľmi iniciatívni, tvoriví a pritom ľudskí. Veď naše dobré výsledky boli podmienené spoločnou tvorivou prácou.

Čas nezastaviteľne plynie.

Staršie odchádza.

Mladosť nastupuje.

A škola?

Veď tá iba mladne!

Len sa pozrite na jej vzhľad!

Krásne vyfintená k oslavám svojho jubilea.

Júlia Stančíková, bývalá učiteľka 1. – 4. stupňa

Mária Kralinská

Spomienka na moje tretie pracovisko

Koncom augusta 1971 som prišla na školu, o ktorej by som sa chcela zmieniť. Bola to stará budova II. ZŠ v Lučenci, malinká zborovňa, ale plná milých ľudí, mojich budúcich spolupracovníkov.

Len, čo som otvorila tú veľkú ťažkú bránu, chcela som sa vrátiť na svoje bývalé pracovisko. Dvakrát som bola aj na školskom odbore, ale to nepomohlo. Moje miesto na jednotriedke už bolo obsadené inou učiteľkou. Prečo som sa chcela vrátiť? Celá stará budova bola zaprataná nábytkom a všetkým možným tak, že sa nedalo poriadne ani chodiť po chodbách...

Škola, z ktorej som odišla do dôchodku je len o osem rokov staršia ako ja, ale teraz v novej dobe a s novým vedením je z nej krásavica, do ktorej veľmi radi chodia žiaci, učitelia, rodičia i priatelia školy.

Keď porovnávam tú dobu so súčasnosťou, myslím si, že bola poriadne problematická. Snažili sme sa, ale to nebolo ono! Akoby vtedy nemala škola toho správneho „gazdu“. Pozrite sa teraz! Škola, do ktorej chodilo dlhé roky veľa šikovných mládenčekov, teraz starčekov, prekvitá. Vie sa o nej nielen v meste, ale aj v okolí a veru aj za hranicami.

Vrátim sa k môjmu príchodu na školu. Chodil sem aj môj brat, môj manžel a moje deti, ktoré veľa spomínajú na svojich učiteľov a učiteľky. Najviac na pani učiteľku Dobru Zubovú. Žiaľ, už nie je medzi nami, a Vierku Hanovú. Tá prvá ich učila aj žiť a tá druhá ich tak naučila pravopis, že sa za svoj písomný prejav nikdy nemusia hanbiť.

Mojim riaditeľom bol pán Cibuľa. V plnoorganizovanej škole nastal problém. Ťažko som sa prispôsobovala rozkazom a nariadeniam, lebo som 13 a pol roka učila na jednotriedke. Nevšímala som si zo začiatku tabuľu, na ktorej boli úlohy a stalo sa mi, že som neprišla na poradu alebo na dozor. Nikdy nezabudnem, ako mi pán riaditeľ povedal: „Marika, Marika, čo s Vami, veď škola nie je holubník, musíte si to zapamätať!“ A ja som si to veľmi dobre zapamätala. Učila som v 1.a 2. ročníku. Veľmi často som bola v škole už o 7-mej ráno. Všetko som si pripravila a nikdy za tých veľa rokov som nezabudla na poradu ani na dozor a na všetko, čo k škole patrilo. Veľmi som mala rada svojich žiakov, nikdy som neprišla na vyučovanie nepripravená.

Snažila som sa spolupracovať s rodičmi, vychádzať s vedením školy a spolupracovníkmi. Vážila som si prácu vychovávateliek, kuchárok, upratovačiek a prácu školníka. Jedno ma však mrzelo, že sme to neboli my s malými v novej budove, ale starší žiaci. Stalo sa to len pod novým vedením, keď som odišla do dôchodku. To bol spor s vedením školy, ktorý som nevedela presadiť, keď sa postavila nová budova. Súčasné vedenie školy vie, čo robí. A robí to veľmi dobre.

Chcela by som z úprimného srdca vedeniu školy, všetkým vyučujúcim, vychovávateľkám, upratovačkám a všetkým pracovníkom školy popriať veľa zdravia, trpezlivosti, aby naša jubilantka do ďalšej 80-ky prekvitala, aby do nej tak radi chodili, ako som chodila ja.

Drvivá väčšina našich žiakov je úspešná. Máme veľa lekárov, inžinierov, učiteľov, odborníkov a hlavne veľa statočných ľudí – našich žiakov. Keď sa stretneme, máme sa o čom rozprávať, na čo spomínať. Maturitné pozdravy, promočné či svadobné oznámenia svedčia o tom, že si svoju prácu vykonávate s láskou a zodpovedne.

Bolo to dávno

a či včera len,

keď detský džavot

napĺňal Vám deň?

Roztrasené písmenká,

prvé číslice,

nešikovné rúčky,

Školské lavice.

Spomienky v srdci

stále ostávajú,

hoc roky plynú,

Žiaci odrastajú.

Mária Kralinská, bývalá učiteľka

Spomienky bývalých žiakov

Ing.Zoltán Marčok

V prvom rade chcem pozdraviť moju jubilujúcu školu, ktorej súčasťou som bol aj ja. Do školy som chodil v rokoch 1948 – 1951, čiže pred 60 rokmi.

Na školu, spolužiakov aj učiteľov mám pekné spomienky. Mojimi triednymi učiteľkami postupne v jednotlivých triedach boli Lenka Bernáthová, Viera Petiová, Zlata Takáčová. Riaditeľom bol Ján Bračok a školníkom bol Vojtech Kincel.

V dobrom spomínam na jednotlivých vyučujúcich, ktorí boli prísni, nároční a snažili sa naučiť náš čo najviac a hodnotili nás podľa nadobudnutých vedomostí. Mojimi obľúbenými učiteľmi boli Ondrej Galád, Ondrej Gábor, Viera Petiová a Pavol Dobrocký.

V týchto rokoch bolo zvykom, že niektorí učitelia nás aj fyzicky trestali pre správanie a prípadne neplnenie domácich úloh. Boli to bitky s trstenicou po rukách aj po hlave. V týchto činnostiach boli v popredí učitelia Ján Ďuroš a Ladislav Čunderlík.

Z tohto obdobia si spomínam na spevácky krúžok, ktorý úspešne viedol Ladislav Bence, ďalej na balalajkový krúžok, ktorý viedla A. Motošková a s nacvičeným programom sme vystupovali na rôznych podujatiach.

Čo sa týka športu na škole, bol dobre organizovaný Ondrejom Galádom, ktorý viedol gymnastický, atletický a basketbalový krúžok. Denne sa hrávali futbalové súboje na školskom dvore v rámci triedy alebo medzi triedami.

Záverom chcem jubilujúcej škole popriať hodne úspechov, dobrých vyučujúcich a žiakov, dosť financií, aby škola naďalej dosahoval dobré výsledky v každej jej činnosti a naďalej sa zveľaďovala.

Ing. Zoltán Marčok, bývalý žiak

Katarína Matejková

1. 9. 1977 prišiel ten veľký deň. Išla som prvýkrát do školy! Ako som sa len tešila! Bola som plná očakávania z nových zážitkov a troška aj strachu z neznámeho. Pamätám sa na školský dvor plný starších, už suverénnych žiakov, aj nás, nedočkavých a zároveň ustráchaných prváčikov. Naša trieda, 1.A, bola v starej budove a na poschodí. Mojou prvou pani učiteľkou bola p. uč. Jarmila Hanesová, ktorá bola tou najlepšou pani učiteľkou. Bola milá, trpezlivá, nikdy na nás nekričala a snažila sa nás vždy niečím zaujať. Aj teraz, po vyše tridsiatich rokoch, na ňu rada spomínam. Vždy keď sa stretneme, opýta sa ma, ako sa mám, vtedy sa v duchu sa prenesiem do tých krásnych, bezstarostných čias, keď som sa ráno nemohla dočkať, čo nové a zaujímavé sa zase v škole naučím.

V ďalších ročníkoch ma učilo mnoho ďalších skvelých učiteľov, ale ja stále s láskou spomínam moju prvú pani učiteľku a moju prvú triedu.

Katarína Matejková, bývalá žiačka a rodič

Mgr. Dagmar Novodomská a Jarmila Bálážová (Filandová)

Keď sme si v novinách prečítali výzvu pre bývalých žiakov II. ZDŠ, zaspomínať si na učiteľov, spolužiakov, na školu, nedalo nám nezareagovať, veď II. ZDŠ bola predsa aj naša škola. Spomienky na chvíle strávené v školských laviciach, na zážitky z výletov, brigád či zo spartakiády, to všetko znova a znova vyčarí úsmev na našich tvárach a hrejivý pocit v srdci. II. ZDŠ – tak sme našu školu volali v 70-tych rokoch minulého storočia.

Naše prvé spoločné spomienky siahajú do 2. ročníka 1. stupňa, kedy nás dve na začiatku školského roka posadili spolu do jednej lavice. Vtedy sa začalo naše priateľstvo a spoločné zážitky.

Svoje hlasové a pohybovo-tanečné schopnosti sme potrebovali trénovať nielen na vyučovaní, ale aj cez prestávky a najvhodnejším miestom na to sa nám zdali byť dievčenské toalety v starej budove. Bol tam dostatok priestoru a hlavne sa to tam dobre ozývalo. Často sme v zápale spevu a tanca nepočuli školský zvonec, ktorý oznamoval koniec prestávky a zmeškali sme začiatok ďalšej vyučovacej hodiny. Dnes na to spomíname s úsmevom.

Nedá sa zabudnúť ani na zaľúbené lístočky, ktoré vypisovali chlapci aj dievčatá svojim prvým detským láskam, a keď kolovali po triede, jeden z nich nedopatrením skončil v rukách pani učiteľky. Dozvedeli sa o tom aj rodičia a bolo okolo toho dosť veľké „haló“. Dnes sa už lístočky asi nepíšu, veď existujú esemesky.

Spomíname si aj na nácviky ľudových tancov, rôzne vystúpenia v krojoch, ktoré nám v tom čase ušili naše šikovné mamy. Dodnes tieto kroje opatrujeme a stále sú krásne. Zdá sa nám, že kedysi mali rodičia viac času spolupodieľať sa na rôznych aktivitách školy.

Aj keď neoddeliteľnou súčasťou vyučovania bola vtedy ruština, ešte viac sme sa však potešili, keď sme boli obidve prijaté do jazykovej triedy na II. stupni a začali sme sa intenzívne venovať nemčine. Podmienky na to sme mali ideálne. Nie každá škola sa mohla pochváliť jazykovou učebňou, akú sme mali my. V tejto učebni vznikali aj rôzne nahrávky poézie a prózy, či hovoreného slova ku Dňu učiteľov, MDŽ a pod., ktoré neraz vysielali aj v mestskom rozhlase.

Našou veľkou láskou bolo divadlo. Z vlastnej iniciatívy sa dalo dokopy niekoľko dievčat z triedy a spoločne sme nacvičili dramatizáciu známych ľudových rozprávok: Soľ nad zlato, Popoluška, Zlatá rybka... Naše vystúpenia pre prváčikov mali veľký úspech a my sme sa tešili z toho, že sme mohli niekoho potešiť.

Pod vedením p. uč. Števčoka sme spievali v školskom spevokole a bez nášho vystúpenia sa nezaobišla žiadna akadémia či slávnosť. Tých aktivít a vystúpení bolo neúrekom, no azda najsilnejší zážitok v nás zanechala účasť na spartakiáde v roku 1980. Vďaka snahe našich učiteľov TV a vedenia školy sme sa dostali až do Prahy na Strahov. Mnohí sa dnes na tom asi zasmejú, ale my sme sa do Prahy skutočne tešili a prežili sme tam niekoľko krásnych dní. Boli sme hrdé na to, že sme súčasťou takého veľkolepého podujatia. Perfektne sme spoznali Prahu, cestovanie metrom či električkou bolo pre nás hračka. Za všetky tie krásne chvíle ďakujeme našej škole.

Zároveň to bola pre nás rozlúčka so školou, pretože po prázdninách sme už nastúpili na stredné školy. Tu sa naše cesty načas rozišli, aby sme sa mohli opäť zísť po rokoch pri spoločných záľubách, ktorých základ v nás vypestovala II: ZDŠ. Ďakujeme!

Mgr. Dagmar Novodomská a Jarmila Bálážová (Filandová), bývalé žiačky